V mojej praxi často stretávam ženy, ktoré nesú zodpovednosť za nálady svojich matiek a cítia, že nikdy nemohli a nemôžu skutočne žiť podľa seba. Pravda je, že som týmto vzorcom prešla aj ja sama.
Ako to vyzeralo u mňa?
Prvá fáza: Vodiaca veta.
Už ako dieťa som sa prispôsobovala mojej mame. Napríklad, ak sa chystala na oslavu, chystala sa vždy na poslednú chvíľu a zakaždým jej niečo chýbalo – pančuchy, opasok alebo vhodná kabelka. Ja som za za ňu zháňala potrebné veci, líčila som ju, česala… doslova som skákala okolo nej, riešila situáciu a snažila sa, aby bol pokoj. Ona kričala, doslova robila cirkus a ja som okolo nej pobehovala ako služobná okolo madam. V tom čase som si vôbec neuvedomovala, že to nebola moja starosť a povinnosť riešiť jej garderóbu a tiež ani to, že sa práve v mojom vnútri rodil program: „Ak jej nepomôžem, bude sa na mňa hnevať a bude zle.“
Tento vzorec sa preniesol aj do mojej dospelosti: môj manžel aj kolegovia často menili dohody a ja som sa prispôsobovala, hoci som intuitívne cítila, že by som mala konať podľa seba. Neustále som improvizovala, aby bol pokoj, ale v pozadí bol vždy hlas mojej mamy. To neustále potlačovanie seba samej vyústil až do stavu, kedy som už ani nevedela, čo vlastne chcem – ja sama pre seba. Chcieť niečo pre seba, ak som sa nad tým aj zamyslela, mi prišlo vrcholne sebecké a nevhodné.
Až keď som sa začala venovať terapii EFT a pomocou týchto techník som hľadala pokoj, lásku a radosť – teda pohodu, ktorú som si už konečne zaslúžila, v jednom momente prišlo hlboké uvedomenie. Bolo uložené v tzv. vodiacej vete, ktorú používame pri EFT a tá znela takto:
„Aj keď je moja mama ku mne zlá a sebecká, aj tak si zaslúžim byť v pohode.“
To bola zlomová veta.
Po nej prišli jemné obmeny:
„Aj keď je moja mama ku mne zlá a sebecká, aj tak som v bezpečí.“
„Aj keď je moja mama ku mne zlá a sebecká, aj tak sa s láskou a úplne prijímam.“
Veta je správna vtedy, ak pri nej máme pocit, že „udrel klinec po hlavičke“, že sme sa presne strafili. Vďaka tomu, vďaka tejto vete som si uvedomila, že moja mama nie je moja zodpovednosť.
Ďalšia veta, ktorá sa akoby sama ponúkala, znela:
„Aj keď ma mamine nálady a frustrácie vytáčajú do vývrtky, aj tak sa s láskou a úplne prijímam.“
Telesne som cítila uvoľnenie – zívanie, brnenie, zimomriavky. Bolo jasné, že energia starého programu sa pohla a chystá sa odísť z môjho tela preč.
Potom som pridala ešte jednu vetu, ktorá mi zišla na um:
„Aj keď som sa celý život prispôsobovala mojej mame a jej náladám, dovoľujem si objavovať, čo znamená robiť podľa seba.“
Po každej vete nasledovali samostatné kolá ťukania.
Druhá fáza: Uvedomenie.
Po chvíli mi napadlo toto:
„Ja som dcéra. Ona je dospelá. Nie som zodpovedná za jej šťastie ani nálady. Som zodpovedná za svoje šťastie a svoje nálady.“
Tretia fáza: Malé kroky podľa seba
Odvtedy som začala praktizovať malú slobodu každý deň:
- rozhodnúť sa sama, kam pôjdem alebo čo urobím bez toho, aby som mala výčitky, že moja mama mi možno závidí
- snažila som sa byť v súlade so svojím vnútorným hlasom, aj keď staré programy sa stále hlasom mojej mamy dožadovali pozornosti
- sledovala som, čo sa deje v mojom tele – zimomriavky a brnenie. Vedela som, že to je prejav uvoľnenia.
K tomu som si ťukala vetu:
„Moje rozhodnutia sú moje a sú bezpečné.“
Výsledky
- Pocit „chorej“ zodpovednosti za moju mamu sa zmenšil.
- Viem rozpoznať jej hlas od svojho vnútorného hlasu.
- Objavuje sa radosť a sloboda, ktorá bola dlhé roky potlačená.
- Môžem byť autentická a vedome žiť svoj život, bez pocitu viny.
- Keď na mňa mama ešte vždy skúša tie svoje ťahy (vyplakávania, výčitky, vyťahovanie starých negatívnych záležitostí a spomienok), už to na mňa nemá pôvodný účinok.
Posolstvo pre iných
Odpojenie od toxickej energie rodiča je možné, aj keď vzťah je komplikovaný. Sloboda a bezpečie začínajú vo vás, v tom, že si dovolíte (!!!) stáť vo svojej sile.
A na záver si občas preťukám aj toto poznanie:
„Aj keď žijem svoj vlastný radostný život, som dobrá dcéra.“