„Nie je dôležité, čo sa okolo nás deje, dôležité je, ako na to reagujeme.“

Túto vetu, ktorej autorstvo sa pripisuje viacerým velikánom svojej doby, isto poznáte. Ale poznať a pochopiť, či riadiť sa podľa toho, sú rôzne veci. Poďme si o tom povedať trochu viac.

Niekto na vás kričí a je zrejmé, že sa vás to dotkne. V horšom prípade sa urazíte, v ešte horšom nahneváte alebo oplatíte krik krikom. Zdá sa to byť logické, no nie? On kričí, tak aj ja kričím!

Ak by sme za krik dosadili, napríklad, ohováranie, tak, ak by vás niekto ohováral, budete aj vy jeho. Je to O.K.? Nie, nie je. Pretože, jednako, to nie je správne, a za druhé si tým nepomôžete a padnete na úroveň toho, kto ohováral vás a budete presne taký istý. Takže ako? To je to povestné „nastavenie aj druhého líca“.

  „Príšerne ma hnevá, že ma kolegyňa poohovárala pred vedúcim,“ chrlila oheň moja klientka a ledva obsedela na stoličke. „Bude veľmi prekvapená, keď poviem nahlas, čo viem ja o nej.“

  Nepovedala som na to nič. EFT nie je o tom dávať dobré rady. EFT funguje totiž tak, že pomôže človeku zbaviť sa negatívnej emócie a doslova ho oslobodí. A slobodný človek je v pohode. 

  Tak sme sa pustili do práce. Použila som presne tie výrazy, ktoré sypala klientka, aby sme boli na rovnakej vlnovej dĺžke. Hlavnú, vodiacu vetu sme dali takto: „Hoci ma príšerne hnevá, že má tá kr..a poohovárala pred šéfom, aj tak sa s láskou a úplne prijímam.“ Ďalšie vety zneli: „Príšerne sa hnevám, v krku (to bolo miesto, kde táto klientka cítila hnev) cítim tlak z hnevu.“ A postupne rôzne obdoby týchto viet (ako to funguje, ako sa vytvára vodiaca veta aj jednotlivé vety sa môžete naučiť na mojom kurze). 

Výsledok: hnev sa postupne zmenšoval, až napokon doslova odišiel. Ako ďalšiu emóciu klientka pocítila sklamanie, že ju kolegyňa podrazila, čo sme, samozrejme, odťukali. Pocítila príval ľútosti, že sa s kolegyňou dostali do konfliktu. Už ju nenazývala zvieracími menami, už ostala pri pomenovaní kolegyňa.

  Keď moja klientka vstupovala ku mne do pracovne, asi by mi neverila, keby som jej povedala, že tuším, s akými pocitmi bude odchádzať, pretože som to videla a zažila už veľakrát. Avšak to, že odišla so smiechom, milo prekvapilo aj mňa.

  „Pani terapeutka, veď to sú také hlúposti, ako sa my ľudia medzi sebou žerieme,“ povedala so smiechom. „Vo svete aj na Slovensku je toľko problémov a ja sa mám rozčuľovať, že o mne niekto niečo povedal? Tak povedal, veď aj ja som v živote povedala, čo som nemala. Pozvem ju na kávu a keď prijme, tak sa na tom s ňou zasmejem. Ja chcem v živote hlavne jedno jediné: mať svätý pokoj a normále spokojne žiť. A teraz ten pokoj cítim.“ A ja som cítila obrovskú radosť.